Nielen pocit, ale celkom jasné poznanie sa týka faktu, že sa naše kostoly vyprázdňujú. Nie je to tak dávno, keď sa málokedy stalo, že by som si mohol v kostole sadnúť, ak som prišiel niekoľko minút pred začiatkom svätej omše. Za posledný rok sa nestalo, aby som si nemohol sadnúť. A to ani včera na polnočnej.
Pritom sa katolícka cirkev tvári, ako by sa nič zvláštneho nedialo. Celé dianie zostáva na úrovni stereotypu a postoja, že sa veci dajú do poriadku samé od seba a nie je dôvod sa znepokojovať. Ani nad tým, že v mnohých prípadoch už na svätej omši nie sú prítomní miništranti a zastupuje ich starý kostolník, že sa úmerne tomu znižuje počet záujemcom o štúdium na seminároch, počet novo vysvätených kňazov. a stúpa počet farností, ktoré už nie je kým obsadiť. Pred niekoľkými rokmi mi povedala moja teta, že ich kostol v Krušovciach pri Topoľčanoch bol asi dva roky bez kňaza. Potom, ako ho znovu získali, väčšina ľudí sa už do kostola nevrátila. Zvykli si, že to ide aj bez toho.
Niekoľko rokov som pracoval v Prahe. Česko je známe ako najateistickejší národ v Európe a nájsť v Prahe kostol, v ktorom je na svätej omši viac, ako niekoľko ľudí, sa rovná malému zázraku. Mal som možnosť viackrát navštíviť sväté omše v kláštore v Tuchoměřiciach, s mimoriadne milým a schopným kňazom, ktorý však po niekoľkých rokoch opustil svojich menej ako desať farníkov a dal prednosť misijnej činnosti v zahraničí. Je bežné, že v existujúcich kostoloch sú kňazi Poliaci, lebo nie je tam koho iního obsadiť. V tom čase podpredsedníčka vlády Petra Buzková sa v televízii vyjadrila, že český národ je moderný, s náboženstvom sa už vysporiadal a viac ho už nepotrebuje. Zhruba v tom istom čase som si na ceste do Prahy zapol rádio, v ktorom bol pre mňa nezabudnuteľný rozhovor za prítomnosti moderátora, katolíckeho kňaza a ateistu sociológa. Z ich rozhovoru som si zapamätal niekoľko vecí, ktoré o českom národe konštatoval sociológ - je to národ s treťou najvyššou rozvodovosťou na svete, ako aj jedným z národov s najvyšším percentom nezosobášených párov. Česko je svetovou veľmocou pornografie. Česko má v Európe najvyšší počet pohrebov, pri ktorých nie je nikto prítomný a ich náklady hradí štát. Ten kto zomrel už nemá žiadnu hodnotu a o ten kus mäsa a kostí nie je dôvod sa zaujímať. Úroveň korupcie je veľmi vysoká. Moderná spoločnosť? Bolo by ľahké sa z našej strany povyšovať. Ako ďaleko sme od toho my tu na Slovensku? Vydali sme sa českou cestou?
Už dlho si uvedomujem, že na väčšine svätých omší mi chýba to, aby ma kázeň kňaza oslovila. V drvivej väčšine prípadov je jej obsahom detailný rozbor toho, čo sa stalo pred viac ako dvetisíc rokmi. Detailné rozpitvanie evanielia vo forme slohového cvičenia, alebo zamyslenia, ktorého obsah sa ubíjajúcim spôsobom každý rok opakuje. Veľmi málo sa hovorí o tom, čo žijeme dnes. Je skôr výnimkou, keď je kňaz schopný bez čítania z dopredu napísaného konceptu ľudsky osloviť prítomných a rozprávať o tom, čo viera znamená pre dnešný život. Je až zarážajúce, že počas celého roku som nepočul z úst kňaza žiadne vyjadrenie ani stanovisko ohľadne vlny migrantov. Celkovo je čokoľvek s dosahom na politiku tabu. Nehovorí sa o korupcii. Je to výmenou za to, že sa na Slovensku stále neudialo oddelenie cirkvi od štátu a cirkev je štátom financovaná? Nič nie je horšie, ako pravidelný, sterilný pastiersky list prestarnutej konferencie biskupov, ktorý sa povinne číta vo všetkých kostoloch. Niekedy preto, lebo treba vytiahnuť do boja proti homosexuálom. Inokedy preto, lebo sa blížilo sčítanie ľudu. Keď nie je tak dôležité. o koľko sa znížil skutočný počet ľudí v kostoloch, ale o to, aby v štatistikách figurovalo stále vysoké číslo predstavujúce politickú moc.
V písme volajú apoštoli Ježiša svojim učiteľom. V celom písme nenájdete miesto, kde by Ježiš robil detailný rozbor toho, čo bolo napísané v Starom zákone, aby zdôvodnil svoju prítomnosť a svoje účinkovanie. Učil. Učil formou jednoduchých príbehov, podobenstiev na ktoré nikto z nás nezabúda a sú nám dodnes blízke. Nehovoril o tom, čo sa stalo v minulosti, ale formou tých jednoduchých príbehov hovoril o súčastnosti a aktuálnych problémoch ľudí formou, ktorá im bola blízka. Súvislosti si ľudia domyslia sami. Sú na to dosť inteligentní a ako takých je potrebné aj brať.
Mal som to šťastie, že som vo svojom živote stretol niekoľko kňazov, ktorí naozaj boli učiteľmi a mali schopnosť zo svätej omše spraviť slávnosť, na ktorú sa schádzali ľudia zo širokého okolia. Ich kostoly boli vždy preplnené. V detstve páter Gubala, neskôr páter Srholec v bratislavskom Blumentáli. Na vysokej škole som objavil kostol sv. Cyrila a Metoda - Céčko. V tom čase s pátrom Bubákom, po ňom po revolúcii prišiel aj páter Homolka. Do kostola sa takmer nedalo dostať, bol vždy plný hlavne mladých, hlavne vysokoškolákov. A potom nakoniec prišiel páter Róbert Bezák. Kňaz, ktorý mal vždy v nedeľu detskú omšu o 10:30 v Céčku a večernú o 20:00 vo Svätej trojici. Učiteľ, o ktorom všetci vedeli, kde a kedy ho nájsť. Len preto, že vo svojej pozícii predstaviteľa rádu redemptoristov mal možnosť si zadefinovať vlastné pravidlá a tak obchádzať zavedenú prax, keď sú termíny vedenia svätých omší prideľované kňazom náhodne a tak znemožňujú to, aby si človek našiel toho svojho učiteľa. Zrejme preto, aby nedošlo k nerovnováhe pri vzťahu veriacich ku kňazom, demoralizácii tých menej schopných, ich odchodu a tým ďaľšiemu zníženiu ich počtu. To je aj dôvodom, prečo sa mne po odchode pátra Róberta Bezáka už nepodarilo nikoho podobného nájsť. A prečo zostávame v začarovanom kruhu.
Najväčšou vinou pátra Róberta Bezáka (úmyselne nehovorím arcibiskupa, lebo to v jeho prípade nie je podstatné) je to, že bol príliš dobrý. Že o hlavu prečnieval nad ostatnými, ale zo skupiny mladých kňazov, ktorých pritiahol do rádu redemptoristov si nedokázal vychovať žiakov, ktorí by prekonali svojho učiteľa. Nič nedokazuje smutný vývoj v cirkvi na Slovensku tak ako to, čo sa stalo v Céčku. Po odchode pátra Róberta Bezáka sa postupne tak znižoval počet prítomných veriacich, že detská omša vlastne zanikla. Keď som na nej bol pred niekoľkými týždňami, napočítal som tri deti. Žiadneho miništranta. Kňaz sa už ani nepokúšal osloviť deti a jeho kázeň bola presne v duchu detailného rozboru evanjelia. Už predtým ma zarážalo vedenie kázne voči deťom, ktorej obsah bol v podstate skúšaním, či deti počúvali čítania. Ale predsa deti nič tak neznášajú, ako skúšanie. Deti milujú jednoduché príbehy, rozprávky, alebo seriály, kde sa môžu na ďaľší diel tešiť. Kde sa s nimi rozprávajú ako s deťmi a berú ich ako deti. Kde si môžu vytvoriť vzťah zo svojim učiteľom. Kam sme sa to dostali, ak na deťoch už nezáleží a nie potrebné o ne bojovať? Jedným z ďaľších príkladov je vedenie hodín náboženstva na základných školách, často prideľovaných rádovým sestrám. Moje vlastné deti ma prosili, aby mohli radšej chodiť na etiku, lebo vyhranenú bigotnosť a spávanie ich sestričky nevedeli znášať. Mám veľkú úctu k práci a obetavosti rádových sestier, ale je príslušnosť k rádu dostatočná kvalifikácia na vyučovanie detí? Naozaj cirkvi na deťoch tak málo záleží? Poznám všetkých kňazov z Céčka. Vážim si ich ako ľudí, nemám ani to najmenšie čo by som im vyčítal po stránke ľudskosti a morálky. Len nedokážem počúvať ich kázne. Prečo si kňazi medzinárodne nedokážu zdieľať silné príbehy dneška, ktoré by mali poznať všetci? A s ich pomocou učiť tak, ako to robil Ježiš.
Je práve preto veľká škoda, čo sa stalo Róbertovi Bezákovi. Je škoda každého veľkého učiteľa ktorému znemožnili dokončiť jeho prácu. V čase socializmu pátra Gubalu odsunuli na zastrčenú faru ďaleko od Bratislavy. Pátrovi Srholcovi aj pátrovi Homolkovi zakázali kázať. Existuje staré pravidlo. Hlavu, ktorá vyčnieva nad ostatné je treba zraziť. Existuje však aj iné pravidlo, pochádzajúce z Talianska, len trochu južnejšie od Ríma. Pravidlo omerty. A to je druhá najväčšia vina pátra Róberta Bezáka. Dovolil si otvorene hovoriť o korupcii v cirkvi a to sa v rodine nerobí. Preto by nemalo nikoho prekvapovať, že na tom nezmení nič ani pápež František. A my ostatní budeme musieť trpezlivo čakať a hľadať. Dovtedy, dokiaľ to ešte bude možné. Alebo o tom začneme viac hovoriť a žiadať zmeny, ktoré už veľmi, veľmi dávno mali prísť.
